V praxi to znamenalo, že mu pridelili asistenta, ktorý ho mal na vyučovaní viesť. Lenže si spolu nerozumeli. Asistent nevedel, ako pracovať s dieťaťom, ktoré má takúto poruchu a dieťa sa zablokovalo. Asistenta bralo ako niekoho, kto mu robí zle.
Celej mizérii nahrával aj fakt, že dieťaťu sa niekoľkokrát zmenil asistent. Buď preto, lebo odišiel, alebo skrátka preto, lebo úrad práce dohodil asistenta v rámci absolventskej praxe a jej doba už uplynula.
Deti s aspergerovým syndrómom veľmi ťažko zvládajú takéto zmeny. Netrvalo dlho a skončilo to zle. Dieťa odmietalo chodiť do školy, prišli psychické problémy, ktoré si vyžiadali pobyt na psychiatrii. Keď sa dieťa dostalo z najhoršieho, rodičia sa rozhodli ďalej nepokračovať vo vzdelávaní na bežnej slovenskej škole a skúšajú ho učiť doma.
Podľa niektorých odborníkov, takto končí väčšina detí s aspergerovým syndrómom. Niektorí síce hovoria, aby boli vzdelávané v špeciálnej škole, lenže deti s aspergerovým syndrómom majú normálne alebo aj vyššie IQ. S podporou bežnú školu zvládnu. Ich jedinou možnosťou je teda buď navštevovať školu, alebo sa vzdelávať doma. Lenže štát sa u nás na tzv. homeschooling pozerá ako na niečo systémovo škodlivé a nijakým spôsobom nepodporuje rodičov, ktorí sa rozhodnú ísť po tejto ceste.
To znamená, že ak jeden z rodičov zostane s dieťaťom doma a chce ho vzdelávať, nielenže príde o svoj príjem, ale ešte si musí aj platiť odvody. Ide teda o dosť nákladnú záležitosť, ktorú si bez ujmy na rodinnom rozpočte nemôže dovoliť hocikto. Vzdelaný asistent učiteľa, ktorý by pracoval s dieťaťom na vyučovaní, je v tomto prípade doslova na nezaplatenie. Lenže asistentov nemá kto vzdelať. Ak sa aj medzi nimi nájdu takí, ktorí to so svojím povolaním myslia vážne, väčšinou si kurzy hľadajú sami a hradia si ich z vlastného vrecka. O tom, kto všetko môže robiť asistenta a ako veľmi to ovplyvňuje kvalitu uchádzačov sa dá napísať samostatný text.
Hoci sa na Slovensku tvárime, že chceme deti so špeciálnymi potrebami integrovať, a tým im dať šancu prekonávať či zmierňovať ich hendikep, to, čo sa u nás deje, nemôžeme nazvať integráciou. Nielenže nemáme dosť asistentov učiteľa, ale aj kvalita tých, ktorí na školách pracujú, je otázna. V teórii by sme mali vytvoriť podmienky na vzdelanie každému dieťaťu. V praxi sa to nedeje.
A opäť, ako to už býva zvykom, by sme nemuseli vymýšľať nič nové, stačilo by sa pozrieť, ako to robia v zahraničí, napríklad vo Fínsku. Učiteľ môže mať v triede niekoľko žiakov so špeciálnymi potrebami a ku každému z nich v rámci vyučovacej hodiny dokáže pristupovať individuálne (samozrejme aj za pomoci asistentov). Sme ľudia, preto by sme mali dávať šancu aj tým, ktorí sú pre nás ako pre väčšinu iní.
Pre viac noviniek zo školstva ma sledujte na Facebooku: