Zvonením to nekončí. Päť príbehov piatich učiteľov

Autor: Branislav Gröhling | 1.2.2016 o 9:34 | Karma článku: 13,83 | Prečítané:  4502x

  Vypočul som si ich omnoho viac a všetky by si zaslúžili zverejniť. Vybral som však päť z nich. Sú to príbehy učiteľov, ktoré vás presvedčia, že školstvo je plné správnych ľudí. Ľudí, ktorí robia aj niečo navyše. 

Soňa, 43 rokov, Zvolen

Keď som ho prvý raz uvidela v triede, mal oblečené krátke nohavice a pod nimi iba holé nohy. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Už na prvej hodine som zistila, že otca nepoznal, matka je alkoholička a vychováva ho stará mama. Vlastne mu iba dáva najesť. Aj to len obedy. Vtedy som si uvedomila, že som práve prišla k ďalšiemu dieťaťu. Učila som sa s ním, doučovala som ho, nosila som mu jedlo, prípadne som mu zaplatila lístky do jedálne na celý mesiac. Dávala som mu aj oblečenie. Niekedy bolo vidieť, že tie veci sú po dievčati, jemu to však neprekážalo a bol vďačný. Občas sa ma niekto opýtal, či mi túto „snahu“ v škole preplácajú. Nie, nikto mi nič nezaplatil, ani by som to nechcela. Robila som to navyše, pretože verím, že o tom je povolanie učiteľa. Po rokoch mi prišla SMS z čísla, ktoré som nepoznala. Písal mi, že sa snaží, že cíti, že z neho vyrastá správny človek a ďakoval mi za všetko, čo som pre neho urobila.

Michaela, 38 rokov, Bratislava

Raz som potrebovala ísť na toaletu a naše učiteľské boli obsadené. Utekala som do žiackych. Tam sedelo dievča a veľmi plakalo. Stretli sa nám oči a všetko som pochopila. Hodila sa mi do náruče a vyliala zo seba všetko, čo mohla. Práve si chcela podrezať žily. Nikoho nezaujímala. Rodičia na ňu kašľali. Mali peniaze a vysoké nároky na dcéru. Mala byť vo všetkom dobrá, ale ako to má dosiahnuť sa už od rodičov nedozvedela. Zobrala som ju do kabinetu, aby ju takú uplakanú nevideli spolužiaci a porozprávali sme sa. Stala som sa niečo ako jej druhou mamou. Riešila so mnou veci, doučovala som ju tajne, aby to nevedeli rodičia a pomáhala som jej. Po rokoch sme sa stretli a ďakovala mi. Zastáva vysokú funkciu v jednej spoločnosti a darí sa jej. Nikdy som neoľutovala, že vtedy pred rokmi, keď som ju našla na toaletách, som zmeškala vyučovaciu hodinu. Také veci sa skrátka stavajú v mene niečoho dôležitejšieho. Aj o tom je predsa práca učiteľa.

Jakub, 30 rokov, Nitra

Nastúpil som do školy ako mladý učiteľ, plný entuziazmu a radosti. Dostal som aj svoju triedu. So všetkými žiakmi som dobre vychádzal, mal som ich veľmi rád a myslím, že aj oni mňa. Po čase som si však všimol, že jedno z dievčat sa začína meniť. Pripisoval som to puberte. Keď to ale trvalo dlhšie a prestala sa učiť a neskôr aj chodiť do školy, predvolal som si rodičov. Odrazu som sa dozvedel, že ich 16-ročná dcéra odišla z domu k o dva roky staršiemu priateľovi. Nevedel som, či mám do toho zasiahnuť. Náhoda však chcela, že som sa so žiačkou stretol v kaviarni. Otvorene sme sa porozprávali. Hovoril som jej o mojej rodine, ako som vyrastal sám, ako som sa nemal s kým poradiť a nikto mi nepomohol. Každý potrebuje rodinu. Prvé lásky sú síce krásne, ale kvôli tomu potopiť svojich najbližších nie je správne. Po dvoch týždňoch mi zavolala jej mama, že sa dcéra vrátila. Školu dokončila a ešte si spravila aj nadstavbu.

Helena, 62 rokov, východné Slovensko (nechcela uviesť konkrétne mesto)

Bola som riaditeľkou veľkej školy, ktorú navštevovalo viac ako 900 žiakov. Mala som ambíciu sa starať o všetkých, ale to nebolo možné. A tak som sa rozhodla, že svoju pozornosť budem venovať učiteľom, ktorí budú následne svoje vzdelanie posúvať žiakom. Roky som bojovala za všetky projekty, v ktorých sme sa mohli zúčastniť, a ktoré by zveľadili našu školu a vzdelávací systém. Popri tom som bojovala aj v súkromnom živote s vážnym ochorením. Už mesiac po operácii som sa ale vrátila do práce, aby som opäť mohla pomáhať škole. Bola som prísna. Tlačila som na učiteľov, aby obetovali svoj čas a vypracovávali projekty a žiadosti na dotácie. Behali sme, prosili sme, lebo takto to bohužiaľ v školstve funguje. Po dvadsiatich rokoch ako riaditeľka si myslím, že to stálo za to. Naša škola rástla. O správnosti mojich rozhodnutí ma presviedčajú aj kvantá ďakovných mailov, ktoré mi posielali bývalí žiaci. Keď som teraz odchádzala do dôchodku, žiaci, absolventi i učitelia mi pripravili krásnu oslavu.

Jana, 46 rokov, Poprad

Kvôli manželovej práci sme sa už niekoľkokrát sťahovali a tak som vždy zmenila pôsobisko. Momentálne učím na „rómskej“ škole. Nikdy som si nemyslela, že tu skončím. Začiatky boli ťažké. Ale teraz po rokoch vidím, že v tých deťoch je potenciál. Pamätám si na najšikovnejšiu žiačku. Nemala otca, mama mala rakovinu a ona sa ako 16-ročná stala živiteľkou rodiny. Pre tieto deti je dôležité, aby sa zbavili pocitu menejcennosti, ktorý si so sebou nesú. Dala som si za úlohu ukázať im život mimo ich „realitu“. Riaditeľka, ostatní učitelia i ja sme sa preto poskladali na cestu dvom mojim žiačkam a zobrala som ich do Bratislavy. Kamarát tam vlastní nejaké prevádzky, tak im ukázal, ako to u neho funguje. Keď dievčatá videli, že zamestnáva aj Rómov, veľmi im to pomohlo v sebavedomí. Už mesiac po skončení školy si našli prácu, začlenili sa do spoločnosti a žijú život ako my ostatní. Pomohla som aj chlapcovi, ktorého čakal pohovor. Nemohla som ho pustiť oblečeného tak, ako chodil bežne. Tak sme išli spolu do obchodu. Ak viem košeľou a nohavicami zmeniť život jednému mladému človeku, vždy to urobím. To je moja investícia do školstva.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?