Som cigánska učiteľka

Autor: Branislav Gröhling | 19.1.2016 o 6:56 | (upravené 19.1.2016 o 8:22) Karma článku: 13,06 | Prečítané:  15283x

Poznáme sa roky. Má 30 a už šesť rokov učí na čisto rómskej základnej škole. Z môjho pohľadu by si zaslúžila medailu. Ona je dôkazom toho, že ak chce byť niekto učiteľom, tak skutočne musí svoju prácu milovať. 

Nech ste ministrom, alebo „robošom“, jedno je isté. Aj váš život do istej miery ovplyvnil učiteľ. Útočiť na pedagógov, pretože chcú lepšie pracovné podmienky, sa mi preto zdá neprimerané. 

Aké je to učiť na rómskej škole?

Je to vysoký level. Sú to deti, ktoré vyrastali v inom, komplikovanom prostredí. Doma nielenže nemajú vlastné izby, ale nemajú ani vlastný životný priestor, často spia na zemi. Keď prídu domov zo školy, musia sa starať o mladších súrodencov, chlapci idú rúbať drevo do lesa, jedenásťročné dievčatká chodia do studne po vodu. V sezónnych obdobiach pomáhajú rodičom zarobiť a chodia zbierať huby či ovocie. V takej domácnosti nie je čas na domáce úlohy. Nikdy tam nepočuť: „Kde máš matiku? Poď, idem ťa vyskúšať.“ Dávať im úlohy nemá význam. Po čase som sa to naučila. Dať im papier s cvičením a čakať, že na druhú hodinu si ho donesú, je nezmyselné.

Koľko máš v triede žiakov?

Šesť. Nikdy by som tomu neverila, ale dá to zabrať. Udržať pozornosť šiestich problematických žiakov, ubezpečiť sa, že nebudú vyvádzať alebo že nedôjde medzi nimi ku konfliktu, nie je ľahké. Udržať ich dokážem asi 30 minút, potom už musím reagovať na danú situáciu, ich nálady, deň. Učím deviatakov, ale mnohí z nich začínali nultým ročníkom, alebo prepadli a majú už 16 alebo 17 rokov. Sú to osobnosti a majú svoje názory. Asi najviac by to pochopili kolegovia, ktorí na strednej učia žiakov v tomto veku. Ja ich mám na základnej škole. Niekedy musíme ísť v citlivom režime a preberať „čo je dnes vhodné.“

Došlo niekedy ku konfliktom?

V začiatkoch áno. Raz som žiaka napomenula, že ak sa nebude správať, pôjdem za jeho mamou. Tak nás učili riešiť problémy v škole. Postavil sa, kričal na mňa a držal mi pri hlave zaťatú päsť. Celá som sa chvela, čakala som, čo sa bude diať. V hlave mi bežalo niekoľko možností, ako vyriešiť túto situáciu, na ktorú vás na vysokej nepripravia. Nejak som to ustála. Zistila som, že otec jeho mamu opustil, otčim ho doma mláti a mama sa oňho nestará. Tieto deti si nesú konflikty z domova. V osadách sú rodiny proti sebe, dochádza tam k bitkám, niekedy aj napadnutiam sekerou. Nevedia, ako inak riešiť situácie. So žiakom som si neskôr sadla, porozprávali sme sa, povedala som mu, ako sa cítim, ako sa žena cíti, čo sa smie a čo nie a že mu dám druhú šancu. Neviem, či to bolo prístupom, ale odvtedy mi dôveruje a máme veľmi dobrý vzťah. Niekto by možno povedal, že som mala zavolať policajtov. Ale to by sme ich volali každý deň a čo by sa tým vyriešilo?

Aký bol prvý deň v rómskej škole?

Bola som nadšená, mladá, plná energie, chcela som zmeniť ich svet. Deckám som sa páčila. O týždeň na to som plakala (smiech). Dali ma do školského klubu, kde bolo namiesto desiatich detí tridsať. Po chvíli tam vládol chaos a anarchia. Do toho prišiel piatak a povedal mi, že som falošná a že im ťahám medové fúzy popod nos. Asi sa chcel predviesť pred spolužiakmi. Neviem, či som kričala či nie, ale roztriasla som sa a nezvládla som to. Vtedy sa mi stretol pohľad s jedným dievčaťom. Videla, že som zúfalá. Bola známa ako problematická a varovali ma pred ňou. Zrazu sa postavila, nakričala na všetkých a dala ich do pozoru. Odišla som z triedy. Nevedela som, prečo sa ma zastala. Potvrdila som si, že v tých deťoch niečo je a musím k nim nájsť cestu.

Videli ťa plakať. Nestratila si preto dôstojnosť?

V tejto dobe pri práci učiteľa veľmi zmeníš svoje hodnoty. Rómskym deťom je dobré ukázať city. Sú emotívni, živelní a plní energie. To, že som sa rozplakala, nikdy nepoužili proti mne. Videli, že mám hranice a pochopili, že prestrelili. V tomto smere sú to silnejšie povahy. Sú otrlejší, temperamentnejší, ale aj veľmi citlivejší na krivdu.

Ako napredujú tvoji žiaci? Chcú ísť na stredné školy?

Musela som zmeniť môj pohľad na to, čo je pokrok. Keď sa po Vianociach alebo po lete vrátime do školy, začíname od nuly. V tých náročnejších triedach musia učiteľky opäť učiť o osobnej hygiene, dievčatám vysvetľujú ženské veci a podobne. Ak robíme pokrok, ide viac o rozvoj osobnosti, alebo o naučenie slušnosti a úcty k iným. Napríklad moji žiaci vedia, že nemajú používať vulgarizmy, a keď tak spravia, vždy povedia „pardón“ alebo „s prepáčením“. Na takýchto školách úlohy nezaberajú. Zážitkové vzdelanie a pozitívne vzory u nich fungujú viac. Chceli by ísť na strednú, no zároveň nemajú na to podmienky kvôli prostrediu doma. Učím deviatakov a niekedy ideme podľa šiestackych či piatackych plánov. Mám jedného, ktorý veľmi chce ísť na strednú. Učí sa, pracuje, ale v podstate ho zaostávanie ostatných brzdí. Venujeme mu čo najviac nášho času, aby sme mu pomohli, ale preňho by bolo skutočne prospešné, keby bol na zmiešanej škole.

Vyčerpáva ťa táto práca?

Zo začiatku áno. Obetovala som sa a nedostávala som nič. Musela som zmeniť svoje očakávania. Ale aj ja som sa od žiakov veľa naučila. Prevláda medzi nimi otvorenosť, súdržnosť, zmysel pre komunitu, a to i napriek konfliktom. My ako deti na sídlisku sme zavreli dvere bytu a izolovali sa od ostatných. Oni spolu zdieľajú všetko – to dobré, aj to zlé. Je to ťažká práca. Moje kolegyne už skončili na infúziách, antibiotikách a antidepresívach. Je to obrovský stres, ktorý človeka vyčerpá. S manželom plánujeme dieťa a preto s učením skončím. Bála by som sa učiť tehotná, pre zdravie dieťaťa.

Cítiš sa ako učiteľka?

Vždy som vedela, že chcem pôsobiť vo vzdelávaní. Vysoká škola ale človeka na prax nepripraví. Je to vzdialené od reality. Učebné témy, spôsoby a podobné veci by mali byť na rozhodnutí školy. Treba si povedať, čo máme deti naučiť a spôsob nech už nechajú na nás. Cítim sa ako učiteľka, hoci niekedy sa musím obhajovať, lebo verejnosť je presvedčená, že učitelia majú samé voľno a oddych. Poobedia si vyžadujú veľké množstvo prípravy, obzvlášť na našej škole. Niekedy s humorom ľuďom poviem, že som „cigánska učiteľka.“

Prečo robíš túto prácu?

Kto iný by ju robil? Necháme tie deti len tak? Oni nemôžu za to, kde sa narodili a ako vyrástli. Pôvodne som chcela cestovať a zažívať iné veci, Rómov som predtým takmer vôbec nevidela. Ale rozhodla som sa ostať na Slovensku a niečo zmeniť k lepšiemu. My učitelia naozaj niečo meníme, čo mení pán minister?

Pozn. Meno a miesto, kde táto mladá učiteľka pracuje, som na jej želanie neuviedol. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?