Dajte mi ruku pán minister a vstúpme do haly kde sa konajú tieto prezentačné výstavy, aby ste to videli, tak ako to vidíme my všetci. Návrat do svojich zväzáckych rokov. Cítite ten závan socializmu?
Zo všetkých strán sa hrnú stánky s vývesnými štítmi s názvami škôl. Ani vy už neregistrujete, ktorá škola je ktorá? A čo hovoríte na tie nadšené tváre učiteľov, vedľa ktorých stoja znudení mladí ľudia? Viete, nenadchlo ich, že sa niečoho takého musia zúčastniť iba preto, lebo škola musí povedať, že bola na prezentačnej výstave. Pri troche šťastia ušetrí škola na cestovnom, veď to sa čiastočne prepláca a možno dostane aj nejaký príspevok. Ani vám sa nezdá, že by prefotené letáčiky o študijných odboroch mohli 15-ročného človeka, zahlteného internetom, youtubom, iPhonom a inými vymoženosťami presvedčiť? Poviem vám, vždy nakoniec nad tým mávnem rukou. Poviem si, je predsa za tým nejaká snaha, tak to oceň.
Vidíte tu hŕstku mladých ľudí? Áno, to je sprievodný program. Ako inak, robia ho opäť iba kaderníci a kozmetičky. Viete, ich je najjednoduchšie odprezentovať. Stačí iba stolička, zrkadlo a prípojka na elektrinu. Ak hľadáte kopu tehál, z ktorých by murári stavali nejaký domček či maliarov, ktorí ukážu, že táto profesia nie je iba o natretí veľkej steny jednou farbou, hľadáte márne.
Našu pozornosť však už upúta búrlivý potlesk. To prišiel prezident. Podáva si ruku s organizátorom a punc akcie ako profesionálnej výstavy je tak vlastne spečatený. Ako málo stačí. Naozaj si ale myslíte, že toto sú akcie pre mladých ľudí? Naozaj týmto chcete dosiahnuť, aby sa zaujímali o remeslá? Nuž čo, práve teraz si nejaký úradník na tom vašom ministerstve spravil čiarku. Tento rok ste niečo spravili pre odborné vzdelávanie.